#Trust30 | Represent your idea

‚There is a “divine idea which each of us represents” – which is yours?‘ asks Fabian Kruse on the last #trust30 prompt.

My idea which I work on and represent is simple: „By helping others we help ourselves“

I truly believe, that my added value for the world is to be the one who helps the others become better than they think they are, better than they actually are. I see myself as a „supporter“ of people around me.

Do you have your idea which you represent?‚Pre každého z nás existuje „božská myšlienka, ktorú reprezentujeme“ – ktorá je tá vaša?‘ pýta sa Fabian Kruse v poslednej výzve #trust30.

Tá moja, na ktorej pracujem a predstavujem, je jednoduchá: „Pomáhaním ostatným pomáhame sebe.“

Som hlboko presvedčený, že moje pridaná hodnota pre svet je byť tým, ktorý pomáha iným stať sa lepšími, ako si myslia že sú, stať sa lepšími, ako sú. Považujem sa za „pomocníka“ pre ľudí, okolo mňa.

Máte aj vy myšlienku, ktorú reprezentujete?

#Trust30 | Message to the world

„If you could spread your personal message RIGHT NOW to 1 million people, what would you say?“ asks Eric Handler in the latest #trust30 prompt.

Inspired by just finished watching Zeitgeist – Addendum (not fully believing every word in it, but…) I have just one thing to say:

WE CAN CHANGE THE WORLD. START BY OURSELVES.

Past few years I have been constantly meeting, talking and working with people who believe there is the need to make the positive difference and who #trust themselves to be capable of it. And there’s so many of them who I haven’t met yet.

Connecting to this, let me share with you a song that I first heard I think 4 years ago and since then I bump into it from time to time (especially when meeting with Ivana Sendecka).

What would you say to the world?

„Ak by ste mohli dať jeden odkaz HNEĎ TERAZ jednému miliónu ľudí, čo by ste povedali?“ pýta sa Eric Handler v poslednej výzve #trust30.

Inšpirovaný práve dopozeraným filmom Zeitgeist – Addendum (neverím síce každému slovu v ňom, ale…) je len jedna vec, ktorú chcem povedať:

MÔŽEME ZMENIŤ SVET.
ZAČNIME SEBOU.

Pár posledných rokov som sa stále stretával, zhováral a pracoval s ľuďmi, ktorí veria, že je potrebné mať pozitívny dopad a ktorí si veria, že sú toho schopní. A je mnoho ďalších, ktorých som ešte nestretol.

V nadväznosti, dovoľte mi ponúknuť vám skladbu, ktorú som prvýkrát počul asi pred štyrmi rokmi a odvtedy na ňu pravidelne narážam (špeciálne v spojení s Ivanou Sendeckou).

Preklad textu v slovenčine


Čo by ste vy odkázali svetu?

One month is already gone

For those of you who would not know yet, I am currently living & working in Cairo, Egypt. And yesterday it was already one month since I landed here.  So maybe its time to evaluate what I do miss in Cairo coming from Slovakia. I will skip my family and friends, because that is obviously something I miss. So…

  1. Pork meat? Not really, so far not missing it. I love chicken, and fish I have never before eaten so often.
  2. Drinking water from tap. Yes, this I definitely miss it. Bottled water is the only option to drink, if your water filter is not working properly as ours 🙂
  3. Traffic rules? No. Actually I feel safer here than in Slovakia on the streets.
  4. Clean streets. Well, I am getting used to it, but still the mess and chaos on the streets is something that reminds me the relatively clean streets of Slovakia.

Actually, I just realized, that there’s not so many things, that I miss here. And those that I mentioned are don’t miss that much, it’s rather of a feeling of „difference“ which will be gone by some time.

So although I was afraid of being stuck in the comfort zone back home, I think I still am free from it and the only important „things“, without which it is a bit harder are the people I love.

What do you guys think you would miss when living abroad for a while?Pre tých z vás, ktorí o tom nevedia, momentálne žijem a pracujem v Káhire, Egypte. A včera to bol presne jeden mesiac, odkedy som tu pristál. Takže asi by už aj bol čas zhodnotiť, čo mi v Káhire chýba. Vynechám rodinu a priateľov, pretože to je samozrejme niečo, čo mi chýba najviac. Takže…

  1. Bravčové mäso? Ani nie, zatiaľ mi to nechýba. Mám rád kuracie a rybu som tak často nejedol nikdy.
  2. Pitná voda z vodovodu. To áno, toto mi fakt chýba. Fľašková voda je jediná možnosť, ak nefunguje filter tak, ako nám. Ale aj tak by som ju radšej nepil 🙂
  3. Pravidlá cestnej premávky? Nie. Vlastne sa tu cítim na ulici bezpečnejšie ako doma.
  4. Čisté ulice. Zvykám si, ale neporiadok a chaos na uliciach mi stále pripomína relatívne čisté ulice na Slovensku.

Vlastne až teraz som si uvedomil, že nie je až tak mnoho vecí, ktoré by mi chýbali. A tie, ktoré som spomenul mi ani nie tak chýbajú, ako skôr vyvolávajú pocit „iného“, ktorý ale po čase prejde.

Takže napriek tomu, že som si myslel, že som sa zasekol v svojej „zóne komfortu“ doma, asi som stále „voľný“ a jediná dôležitá „vec“, bez ktorej je to trochu náročné sú ľudia, ktorých mám rád.

Čo si myslíte, čo by vám chýbalo v zahraničí?

 

#Trust30 | Too scary to write about?

Another prompt from #trust30 is again touching the point of „what would you do“. Specifically, the prompt states: Always do what you are afraid to do.” What is ‘too scary’ to write about? Try doing it now.

Honestly, I have no clue what to type, that is ‚too scary‘, so guys, it’s up to you! What is scary to write about? What would you write? Or what do you think I should write?Najnovšia výzva od #trust30 sa opäť dotýka toho „čo by sme robili“. Konkrétne, výzva je: Vždy rob to, čoho sa bojíš. Čo je „príliš strašné“ na to, aby si o tom písal? Urob to teraz.“

Úprimne, nemám poňatia, čo je „príliš strašidelné“, aby som o tom písal. Takže, je to na vás! Čo je strašné na písanie? O čom by ste písali vy? Alebo teda, o čom by som mal písať?

#Trust30 | Five Years

The latest prompt of #trust30 from Corbett Barr was a no-brainer for me. Answer to the question „What would you say to the person you were five years ago? What will you say to the person you’ll be in five years?“ was clear right after I had finished reading it.

To 5  years older myself and to 5 years younger myself I would say the same thing:

Keep on doing what you do. Look for new things.

Put your whole heart in what you do.

Work on what makes you happy.

Look where you can help others.

Make mistakes. Learn from them.

Strive for success. Savor it.

Be strong. Be emotional.

Challenge yourself.

Care for people.

 

Be here!

Be you!

Since few years I believe I have been the person that I want to be (maybe I just did not know it then). There are areas for me that I want to improve or diminish, but I do not want to change my personality.

What about you?  What would you say to the person you were five years ago? What will you say to the person you’ll be in five years?

Nad najnovšou výzvou na #trust30 od Corbetta Barra som nemusel vôbec premýšľať. Odpoveď na otázku „Čo by si povedal svojmu ja pred piatimi rokmi? Čo by si povedal sebe o päť rokov staršiemu?“ mi bola jasná hneď, ako som ju dočítal.

Mne v 5 rokov mladšej aj v 5 rokov staršej verzii by som povedal úplne to isté:

Pokračuj v tom, čo robíš. Hľadaj nové možnosti.

Daj do toho čo robíš celé srdce.

Pracuj na tom, čo Ťa baví.

Snaž sa pomáhať ostatným.

Rob chyby. Pouč sa z nich.

Snaž sa o úspech. Uži si ho.

Buť silný. Buť citlivý.

Prekonaj sa.

Maj rád ľudí.

 

Buď tu!

Buď sebou!

Už pár rokov si myslím, že som tým, kým chcem byť (možno som to len vtedy nevedel). Sú oblasti, v ktorých sa chcem zlepšiť a ktoré chcem potlačiť, ale nechcem sa meniť.

A čo vy? Čo by ste povedali sebe samému 5 rokov dozadu a o čo sebe v 5 rokov staršom vydaní?

 

#Trust30 | Stop being realistic

I had used to perceive myself as a realist some time ago. I always thought realistic approach keeps you from failures, too high hopes and a lot of disappointments. But how fade would life be then?

So much for the intro.

Today reacting to the prompt of  Matt Cheuvront on #trust30, I am happy to say, that I no longer am the gray realistic mouse who always approaches life with the undeniable logic and bullet-proof plan. It’s just not worth it to live life in a template! Giving life a bit of ‚creative freedom‘ brings much more happiness into it. Giving it chance to unfold after taking the „leap of faith“ is so amazingly exciting, rather than controlling every bit of outcome of coming days. In the end, will we measure our life by how many targets we hit or how much joy we’ve had and given to others?

I used to do my decision based on tried-out practices. Name them: pros & cons list, weighting of the options by points, strength vs weaknesses. Well, all of this makes sense and is good, and still I use them. But we, human beings, are „artists“, everyone in deep core of us is a spiritual being, we all have also the other side of our brains, we all have jin and jang in us. And for me intuition and the „guts-feeling“ are continuously playing more and more important role in my life endeavors.

So what’s one thing I’ve always wanted to accomplish but have been afraid to pursue?Ešte nie tak dávno som sa považoval za realistu. Myslel som si, že realizmus ma ochráni od chýb, priveľkých nádejí a sklamaní. Ale o čo by bol potom život chudobnejší?

 

I have always wanted to be a writer. I always dreamed of writing a book, publishing it and having it read by people.

What’s been holding me back?

  • procrastination
  • fear of failure
  • laziness
  • other „urgent things“
  • feeling of not being able to do it
  • ‚Who would actually read that?‘
  • ‚What’s the point in it? I’m never going to be really successful?!‘

But no more. Here’s my tangible plan to have my first book finished by the end of 2011:

  • chose topic by June 15,
  • have first draft done by September 30,
  • have the final version by December 1,
  • go public by December 25.

Or something like that. It’s important, that I finally want it and want to work on it. Let it flow a bit, so it’s a bit of fun 😉

What about you my friends? Are you holding back because you are realistic? Or do you dare to be bold?

#Trust30 | Come alive or be present?

Well, todays‘ prompt from #trust30 from Jonathan Mead again challenges us with the „soon to be dead“ change of view of ourselves.

Well, I won’t really reply the question of what I would be doing differently if this would be my last week of life, but I want to touch the end line of the post: „How can our goals improve our presence and not keep us in perpetual „always something better“ spiral?“

I believe, that if we keep dragging our past behind us and reaching for our future in front of us, we have no chance to stand firm in our presence. I love how Master Ooogway from Kung-fu Panda put it

For me, the question is not „What should I do differently“, rather „What can I do to be present in the moment, and appreciate it?“ Yes, of course it is important to think what we can do better & different, but sometimes (and we should do it more often) we shall be just PRESENT!

What do you say? Are you present?No, dnešná výzva #trust30 od Jonathana Meada nás opäť atakuje zmenou pohľadu na seba v situácií „krátko pred smrťou“.

Asi neodpoviem priamo na otázku, čo by som zmenil, ak by toto bol môj posledný týždeň, ale skôr ma zaujala posledná veta: „Ako môžu naše ciele vylepšiť prítomnosť a nedržať nás stále v nekonečnej špirále „niečoho lepšieho“?“

Ja si myslím, že ak budeme za sebou ťahať svoju minulosť a načahovať sa stále do budúcnosti, nemáme šancu pevne stáť na nohách prítomnosti. Vynikajúco to vystihol Master Ooogway z Kung-fu Panda:

(preklad: Príliš sa zaujímaš o to čo bolo a čo bude. Poznám jedno príslovie: Včerajšok je minulosť, zajtrajšok je záhada, ale dnešok je dar. Preto sa mu hovorí „present“.)

Pre mňa nie je otázkou „Čo robiť inak“, ale skôr „Čo robiť, aby som bol prítomný v danom momente a ocenil ho?“. Áno, je dôležité posúvať sa a premýšľať, čo môže byť lepšie, ale niekedy (a mali by sme to robiť častejšie) by sme jednoducho mali BYŤ PRÍTOMNÍ.

Čo poviete? Ste prítomní?

 

#Trust30 | Travel & kick the bucket

Well, #trust30 came today with a question of Chris Guillebeau on „What is the one place that you really want to visit before you die and what will you do to get there?“ And I was thinking, well, I guess there’s too many places to go, who can actually decide which is the one? Then later on today I decided to watch once again movie Bucket List (Haven’t seen it? You should!). And watching the story unfold in front of me, thinking on my bucket list I actually started to see the point of it… People say that life’s short, but then, are we really doing our best to get the most of it?

My reply to Mr Guillebeau is TIBET.

I would just love to spend some time in the monastery uphills of Himalayas in silence and contemplation. It just attracts me for couple of years and I can’t truly fathom what it would be like, that’s why I would love to go there. And WHAT I WILL TO GET THERE (no would or could, stick with actions) is that I will post this on the DreamBank (as soon as I figure out how much a travel ticket costs to Tibet :)) and I will keep this in my own personal bucket list (to be posted soon).

So what  about you? What is the place that you would love to see before you „kick the bucket“ and what you do about it? And if you have a „bucket list“, what is on top of it?

No, #trust30 dnes prišlo s otázkou od Chrisa Guillebeau: „Ktoré miesto na svete by ste chceli navštíviť, kým umriete, a čo urobíte preto, aby ste sa tam dostali?“ Začal som premýšľať. Je predsa toľko miest, tak ako sa môže človek rozhodnúť, ktoré je to jediné? Neskôr popoludní som sa rozhodol znova si pozrieť film Bucket List (Nevideli ste ho? Mali by ste!). Keď sa predo mnou začal odvíjať ten príbeh, začal som rozmýšľať o mojom „bucket liste“ (zoznam vecí, ktoré chce človek spraviť „kým otrčí kopytá“)… Ľudia stále vravia, že život je krátky, ale čo v skutočnosti robíme preto, aby sme  si ho užili čo najviac?

Moja odpoveď pre pána Guillebeu je TIBET.

Jednoducho by som chcel stráviť nejaký čas v chráme na úpätí Himalájí v tichu a premýšľaní. Priťahuje ma to už zopár rokov a naozaj si neviem predstaviť, aké by to bolo, a preto by som tam chcel ísť. No a ČO UROBÍM PRETO, ABY SOM SA TAM DOSTAL (žiadne by som urobil, rovno to urobím) je, že tento sen pridám na DreamBank (hneď ako zistím, koľko stojí letenka do Tibetu) a dám si Tibet na môj osobný bucket list (čoskoro pribudne aj na blogu).

A čo vy? Kam by ste chceli ísť, kým „otrčíte kopytá“ a čo preto robíte? Ak máte svoj „bucket list“, čo je na prvom mieste?

#Trust30 | Post-it question

#trust30 Post-it question
How can I identify my right direction & impact?

I was thinking today on the task given by this post and decided I ask myself what you see above. Lets see what answers next 48 hours with this on the wardrobe next to my bed will bring. You can join the initiative of #trust30 as well.

#trust30 Post-it questionAko môžem nájsť svoj správny smer a vplyv?

Dnes som premýšľal nad zadaním v tomto článku a rozhodol som sa spýtať sám seba to, čo vidíte hore. Uvidíme, aké odpovede mi dá 48 hodín s týmto papierom na skrini vedľa mojej postele. Aj vy sa môžete pripojiť k iniciatíve #trust30.

And they walk hand in hand

As you might know, men proximity is totally different story in the Arab countries.  For past few days I had full chance to observe this around Cairo streets. Just few minutes ago, smoking on the balcony of our ground-floor flat two guys around twenty passed around with their hands linked (thanks Isabel for teaching me the expression). On other occasions they hold their hands, palm in palm, walk down the streets 🙂 The other day, we were coming home from work with Stanley and we took a walk from the „bus stop“ (well, as I mentioned before, it is not actually a bus stop, rather a place where bus stops, which can be anywhere) and in front of the nuts shop 4 guys were holding and tickling the fifth one. Funny thing to do for people in their thirties in the middle of the street, at least for me… Over a year ago, when I first met Onur, I got also introduced to another proximity paradigm shift, that is working also here in Egypt. Friends – guys – are kissing each other on the cheeks when meeting. Everyday story here 🙂 However, it is at least ironic a bit, that men homosexuality is in here considered taboo (if you wish you can read more on that also here) It’s funny, how much such a thing as proximity among men can be differently perceived just based on culture. And how many other things do we consider „normal“ because we get raised in one culture, while in other it might be totally inappropriate?Ako možno viete, blízkosť mužov je úplne inak vnímaná v Arabských krajinách ako „na západe“. Za posledných pár dní som to mal šancu dobre pozorovať v káhirských uličkách.

Len pár minút dozadu som postával na balkóne a fajčil, keď okolo mňa prechádzkovým krokom prešli dvaja asi 20-roční chalani držiac sa popod lakte. Inokedy sa zasa takto muži prechádzajú ruka v ruke po uliciach 🙂

Nedávno, keď sme so Stanleym išli z práce, museli sme prejsť pár minút pešo od „zastávky“ (teda, ono to nie je ani tak zastávka ako skôr miesto, kde stojí autobus, čo môže byť kdekoľvek) a pred obchodom s orechmi štyria chlapi držali piateho a šteklili ho. Zábavne vidieť toto robiť 30-35 ročných chlapov.

Viac ako pred rokom, keď som prvýkrát stretol Onura, takisto som mal možnosť zoznámiť sa s rozdielom v mužskej blízkosti si, ktorý teraz môžem pozorovať aj v Egypte. Dobrí kamaráti – chlapi – sa bozkajú na líca keď sa stretnú.

Na druhej strane, je to trochu ironické, že mužská homosexualita je tu tabu (viac na túto tému môžete nájsť aj tu)

Je vcelku zaujímavé, ako veľmi môže byť jav ako „blízkosť medzi mužmi“ ovplyvnený kultúrou. A koľko ďalších správaní, ktoré považujeme za „normálne“ môžu byť v inej kultúre neprípustné?