It hit me by the landing

4 min čítania

Airport in Cairo from my plane just before attaching
Airport in Cairo from my plane just before attaching

As some of you guys know already, few weeks ago I got selected to go for internship through AIESEC and work for Alcatel-Lucent Middle East & Africa as HR Communication specialist.

All the time, since I started the application process, I was mainly approaching this opportunity with „no big deal“ attitude. When I was getting through all 3 selection rounds, it still was the same. Although I approached the job-role with full respect and commitment.

Then when I got selected, I had a bit of „rush of blood to my head“, but mainly caused by the fact that I had to arrange everything in my employer – Accenture Slovakia –  at that time and I kinda felt a bit attached to my team & workplace 🙂 As I mentioned, I submitted the early leave notice, got it approved, started preparation (mainly shopping, I have to admit, this was the biggest shopping of clothes I have EVER made in my life). All okay, no big deal.

Then the last week came, I finished the transition of my responsibilities, enjoyed last 2 days in Slovakia and on Saturday morning me & Bubu, my fiancée, hit the road to Vienna International Airport. It all felt like a normal „business trip“, no big deal, we are going to see each other soon for sure. We said goodbyes in a bit of rush and I boarded the plane to Cairo.

The flight took approximately 3 hours and then around 3 PM the planes‘ wheels touched the ground.

And than it hit me!

Letisko v Káhire tesne pred pripojením vystupovacej rampy
Letisko v Káhire tesne pred pripojením vystupovacej rampy

Ako asi niektorí viete, zopár týždňov dozadu som dostal príležitosť absolvovať pracovnú stáž cez AIESEC a pracovať pre Alcatel-Lucent región Stredný východ a Afrika ako „HR Communication specialist“.

Po celú dobu od začiatku výberového procesu na túto pozíciu som viac-menej k celej veci pristupoval štýlom „všetko v pohode, nič také hrozné“. Prechádzal som postupne 3 kolami výberu a tento postoj sa nemenil. Samozrejme, voči pozícií a práci som cítil rešpekt a odhodlanie spraviť všetko čo najlepšie.

Keď som sa dozvedel, že som vybraný, trochu mi to zvýšilo krvný tlak, samozrejme, ale to najmä z toho dôvodu, že ma čakalo vybavovanie náležitostí s mojim vtedajším zamestnávateľom – Accenture Slovensko. Po takmer polroku vo firme som sa už cítil trochu „zrastený“ s mojím tímom a pracoviskom. Napriek tomu som podal výpoveď, odobrili mi ju a začal som sa pripravovať (najmä nákupmi – musím povedať, že to bolo moje najväčšie nakupovanie šiat v živote :)). Všetko v pohode, nič také hrozné.

Čoskoro prišiel posledný týždeň na Slovensku, skončil som presun zodpovedností, užíval si posledné 2 dni na Slovensku ako dovolenku a v sobotu ráno sme sa ja a Bubu, moja snúbenica, vydali na viedenské letisko. Cítil som sa ako pred bežnou pracovnou cestou, všetko v pohode, nič také hrozné, vidíme sa o chvíľu. V rýchlosti sme sa rozlúčili a ja som nastúpil do môjho lietadla do Káhiry.

Let trval asi 3 hodinky a o tretej popoludní sme sa dotkli pristávacej dráhy.

And vtedy mi to došlo!

For next 365 days my work & life will mostly be happening in Cairo, Egypt, 2350 kilometers from Bratislava, Slovakia. I will be sleeping, waking up, working, partying, learning & enjoying life in totally different country.

I wish I would have realize how big deal that actually is a bit earlier. Not to over-think it or just back-off, but just to savor more the moments before it came true. To enjoy more my last Slovak meal, to enjoy more the Easter spent at home, to give even more attention and appreciation to my love.

What about you guys? Have you had the similar experience of underestimating the change coming and than realizing that you should have paid more attention before it came?

More from my experience in Egypt coming soon on this blog (including photos).

Nasledujúcich 365 dní sa moja práca a môj celý život budú odohrávať takmer výlučne v Káhire, Egypte, 2350 kilometrov od Bratislavy a Slovenska. Spávať, zobúdzať sa, pracovať, zabávať sa, učiť sa a užívať si život budem v úplne inej krajine.

Škoda, že mi nedošlo, že to nie je až tak v pohode, trochu skôr.  Nie preto, že by som o tom chcel strašne premýšľať, alebo z toho vycúvať. Ale preto, aby som si viac vychutnal posledné momenty pred tým, ako k tomu dôjde. Aby som si vychutnal posledné slovenské jedlo, Veľkú noc strávenú doma, aby som ešte trochu viac pozornosti a lásky venoval svojej Bubu.

A čo vy? Už ste mali podobnú skúsenosť, keď ste podcenili významnosť blížiacej sa zmeny, a potom ste si želali, aby ste viac pozornosti venovali prítomnosti pred jej príchodom?

Viac o mojich zážitkoch v Egypte nájdete už čoskoro na tomto blogu (a aj fotky budú).