Čo som robil posledné tri roky a prečo zasa píšem

9 min čítania

Stalo sa vám už niekedy, že ste niečo odsúvali, nestíhali, posúvali a zrazu ste zistili, že už je to teda pekne dlho, čo to valíte pred sebou, že už je to až trochu trápne vôbec to ešte spraviť? Ja som takto posledné roky odsúval písanie.

Posledný článok (môj výcuc z Minimalist Guide) som sem pridal v júni 2015. Nechce sa mi veriť, že som tri roky nič nepísal. Písanie mám rád. Je to pre mňa spôsob ventilovania a občas cez neho dokážem priniesť hodnotu tým, ktorí čítajú tie moje výplody.

Písanie je pre mňa cesta, ako si usporiadam a utriedim vlastné myšlienky a názory na svet.

Aj preto to stojí čas a energiu. Keď je toho priveľa, stáva sa, že na tú reflexiu nenájdem chuť ani energiu. A tiež mi prišlo divné písať o tom, že niektoré veci jednoducho idú nahovno. Príde mi divné písať o tom, ako veci nejdú. Ale teraz si uvedomujem, že niekedy práve to je to najlepšie poučenie pre mňa – čo si zoberiem z toho, keď nie všetko vychádza.

Po tých vyše 36-ich mesiacoch už bolo načase čosi zbúchať a opäť oživiť blog. Nazbierali sa mi témy a myšlienky a zároveň cítim, že potrebujem opäť zo seba niečo dať von na digitálny papier.

Začnem dnes prozaicky, chronologicky výpočtom toho, čo sa dialo od júna 2015. Trochu o tom aj v tomto článku, ktorý vznikol ako sumár mojej nedávnej prednášky.

Keď je človeku príliš dobre…

V 2015 sa mi veľmi dobre darilo. V DEVELOR moje výsledky a aj vplyv na firmu išli hore. Mimo práce som mal veľký projekt, keď som za polroka dostal výrazne zhodil a dostal sa do formy. (o tom neskôr a niekde inde, alebo si pozrite toto). S Bubu sme boli spolu a happy a teda Alles im Ordnung. Z pracovných výsledkov boli dobré prachy, zo schudnutia skvelý pocit, zo vzťahu spokojnosť a radosť.

Na konci roka som mal najlepšie výsledky od príchodu do firmy, bol som v najlepšej forme svojho života a všetko bolo v dobrom stave.

Prachy sa všetky rozkotúľali v 2016 – splatenie dlhov, pomoc rodine a potom svadba. Aj keď je finančne dobre, ešte stále to nie je dosť, aby sa dalo rozhadzovať a studňa vždy nejako vyschne.

No a potom som sa nejako dopracoval k tomu, že som začal mať nenormálnu potrebu zmeny práce. Chcel som niečo iné, nové. Nebolo mi vôbec jasné čo, a tak úplne ani prečo. Aj som si najal kariérneho kouča, aj som si špecifikoval všetky možné veci – očakávania, čo chcem, čo nechcem, prečo to chcem… Ale podľa mňa to jednoducho bol klasický prípad „je mi príliš dobre, začínam vymýšľať.“

Keď ma oslovila jedna headhunterka (Alebo recruiterka? Neviem, odkedy vás huntujú a dokedy vás recruitujú?), zaplo sa ego – niekto ma chcel, cielene ma oslovil a skutočne sa snažil získať ma. Predtým sa mi to nestalo, pocit to bol dobrý. Pohovory sa dali spraviť rýchlo, nič sa nenaťahovalo. Podmienky sa dali ohnúť, upraviť, vylepšiť. Aj nástup sa dal posunúť a z ASAP bolo v pohode o 4 mesiace, lebo som chcel dokončiť celý rok v DEVELOR a nie nechať celú jesennú sezónu len tak. Na stole pristála ponuka za vyššie fixné prachy za prácu, ktorú viem robiť a pre veľkú stabilnú firmu s globálnym menom.

Dohodli sme sa a ja som absolvoval bolestivý ale veľmi poučný proces odchodu od DEVELOR rodiny. Na stretnutí, kde sa moje rozhodnutie odísť oznamovalo, sa plakalo. Atmosféra na bode mrazu, guča v hrdle. Jasný znak toho, že to, čo som s touto bandou mal (a našťastie opäť a stále mám) nie je nič obyčajné a bežné.

Moje najkratšie zamestnanie

2. januára 2017 som nastúpil do nového jobu. Piateho som mal mobil. A dvadsiateho som oznámil, že odchádzam.

Bola to jedna zo skúsenosti, keď človek vie, že niečo nie je v poriadku, no nie úplne vie popísať, čo. S odstupom vnímam, že mi vadilo mať tím ďaleko v Prahe, robil som tú istú prácu ako v predtým (oslovovanie firemných klientov na školenia), akurát s trochu nudnejším produktom (technické školenia; hoci teda môj predpoklad bol, že ma to bude baviť práve preto, že to bolo technickejšie). Ešte práve teraz ako toto píšem si uvedomujem, že mi tam ešte jedna ďalšia vec – pocit zmyslu, misie, poslania – mojej aj firemnej. Rozvoj a vzdelávanie ľudí v mäkkých zručnostiach považujem za extrémne dôležité a prínosné pre spoluprácu, pre rast spoločnosti a ľudstva. Technické školenia mi ale prišli ako skôr taký “transakčný” biznis.

Rýchlo o tom, ako som oznamoval odchod tu

Mali sme mať cez víkend 21.-22. team-building v X-bionicu v Šamoríne. Ja som vedel už asi v pondelok, že toto nepôjde. V utorok som zbehol do DEVELOR za Martinom, lebo mi spomenul, že ak to nebude ono, nech sa ozvem a môžem ísť s ním na projekt do Dubaja. Vedel som, že môj vtedajší krátkodobý šéf bude prechádzať cez BA cestou do X-bionicu, takže som sa s ním dohodol, nech sa stretneme na kávu. Stretli sme sa v Ružinovskej klubovni. Nebol to pre mňa najjednoduchší rozhovor, ale Lukáš to prijal profesionálne a s nadhľadom. Pravdepodobne som trochu ovplyvnil team-buildingový víkend, ale asi to zasa nebola taká tragédia. Predsa, výhoda korporácií je, že tam sú všetci vymeniteľní a ľudia sa točia, len celok prežíva. Aspoň tak to vidím ja. Keď sa opúšťa korporát, nik neplače. Či?

Poučenie? Nenechaj ego rozhodovať o dôležitých veciach 🙂

Po 20. januári som bol o skúsenosť múdrejší späť v DEVELOR. Tentokrát ale trochu v inej pozícii – na čakačke, kedy príde pokyn na odlet na projekt do Dubaja. Bolo samozrejme potrebné najprv klientovi “predať ma”. Podarilo sa a letel som prvýkrát 20. februára.

Dubaj

O tom, čo sa dialo v Dubaji nechcem veľmi písať, ale v skratke: klient – najväčší telekomunikačný operátor v Middle East – prechádzal veľkou transformáciou technology departmentu (cca 5000 zamestnancov). To sú ľudia, ktorí stavajú a udržujú celú fixnú a mobilnú sieť. Bez nich by ste nemali kábel v dome, signál na mobile, jednoducho by ste boli odpojení.

Tento celý department prechádz zmenou organizačnou a operačnou – v podstate sa menilo ako sa veci majú robiť, ľudia sa učili ako pracovať s ľuďmi, ako riadiť viac, než len rozkazmi… Hlavným cieľom bolo zlepšiť efektívnosť, reakčný čas na riešenie výpadkov a problémov. Robili sme to cez zlepšenie procesov, zavedenie manažérskych rutín na operatívnej úrovni riadenia a nastavenie systému udržiavania a zlepšovania vedomostí a zručností zamestnancov.

Veľa mi skúsenosť na tomto projekte dala:

  1. naučil som sa, čo to vlastne znamená implementačný konzulting, čo je to za typ roboty a čo to stojí energie
  2. zažil som si spoluprácu s Martinom, Peťom a Rišom na day-to-day báze a veľa som sa od nich naučil – od Martina schopnosti fungovať v absolútnej neistote, od Peťa ako jednoducho drtiť svoje a neriešiť a od Riša podobne, ako sa jednoducho povzniesť nad všetko
  3. nazrel som do útrob komplexného telekomunikačného providera – videl som, ako sa pripájajú domy na optiku, ako sa stavajú stanice na prenos mobilného signálu, naučil som sa čo je to WiMAX, GSM, 3G, 4G, LTE, ako rozdielne fungujú…
  4. zažil som si skutočnú prácu v arabskom prostredí (Egypt predtým až tak nebol úplne vzorový príklad, keďže som robil v americkej firme)

Moja rola sa mi ťažko zhrnie, ale nazvime to jednoducho konzultant, nech to je, čo chce. Zahŕňa to reporting, pushing, preparing, meeting, field visits, late nights and early mornings. A pre mňa osobne ešte jednu vec – extrémny stress a vystúpenie veľmi ďaleko za hranice zóny komfortu.

Nebolo to pre mňa easy a 20.12.2018 bol tomu koniec, schluss, ende, fin… Bol som mu rád, ako máločomu v živote dovtedy.

A čo teraz v 2018?

Najprv vypnúť

Off. Sabattical. Break. Prestávka. Voľno.

Akokoľvek to nazvete, to bol môj plán a do bodky som ho naplnil. Po Vianociach doma, Silvestri s kamošmi v Podhájskej som sa 1. januára vrátil do Bratislavy a prvýkrát od 2006 som NEMAL KAM ÍSŤ NIEČO ROBIŤ.

Dal som jednoducho mozgu šancu spracovať posledných pár rokov, uležať ich a spraviť závery a poučenia.

Keď som Peťovi, ktorý som mnou bol na projekte hovoril, že si idem dať voľno a popremýšľať, čo chcem robiť, mal som pocit, že na neho hovorím uzbecky alebo čo. To bolo asi prvýkrát, čo som si zažil výrazný generačný rozdiel nazerania na veci. Jednoducho pre neho to bolo niečo nepochopiteľné.

Tak som teda oddychoval. Dal som si tri mesiace úplnej voľnosti a slobody a budem na ne asi spomínať najbližšie tri roky. Kúpil som si PlayStation a hral som. Chodil som na kávy, obedy s kamošmi. Dorobil som pár vecí na byte, ktoré ma srali dlhšiu dobu (stále to ale nie je všetko hotové). Bol som na týždeň u rodičov bez toho, aby som mal potrebu a nutkanie checkovať e-maily alebo niečo riešiť. Varil som, veľa a často. Nadával som málo a stresoval som nula. Robil som Bubu raňajky a jedlo do práce.

Naučil som sa, že keď dosiahnem pocit slobody a neviazanosti, keď si uvedomím, že mám slobodu voľby, vidím zrazu veci inak.

Užívam si ich, nenaháňam sa, dokážem tvoriť, vymýšľať a jednoducho vnímať život. To je pre mňa jedno z najdôležitejších uvedomení asi za celý život a snažím sa čo najviac tento stav replikovať aj v „normálnom“ režime.

Keďže som nemal vytvorený žiadny pasívny príjem, svätý grál dnešnej doby, tak obdobie ničnerobenia skončiť muselo jedného dňa. Ten deň sa blížil rýchlosťou míňajúcich sa peňazí. Naštastie som s tým rátal a postupne som sa naň pripravoval.

Asi po 2 mesiacoch som sa trochu rozhýbal. Sčasti preto, že dochádzali prachy a sčasti sa mi aj chcelo niečo spraviť. Nejako postupne som nabehol okolo februára 2018 na výpomoc pre DEVELOR s marketingovými aktivitami. Vždy som chcel trochu v tomto pomôcť a teraz bola ideálna šanca – nik to nerobil, neboli žiadne očakávania a teda som si to mohol začať robiť po svojom.

Občas som zareagoval na zaujímavé možnosti. Bol som na dvoch kolách pohovorov v Sygic (nejako obojstranne sme to nechali tak). Skúmal som, či môžem byť ja zaujímavý pre Exponeu a Exponea pre mňa (zistil som, čo vlastne je e-commerce a že o tom nemám ani poňatia).

Niekedy v marci sa mi ozval Mišo Duchoň, s tým, že “Počuj, nehľadáme teba do nesedy?”

Slovo dalo slovo a dohodli sme sa, že sa pridám k nemu a budem pracovať na raste tohto projektu. Začal som opatrne, dohodli sme sa na nejakú výpomoc – skúsiť B2B predaj, otestovať vody s možnými reselermi a distribútormi…

Malo to byť na skusy na pár mesiacov. V júni sme sa dohodli, že od od júla pôjdeme na ostro. Od augusta už to bolo na veľmi ostro, keďže Mišo sa rozhodol posunúť inam a ja som si povedal, že si to vezmem na starosť celé.

A tak sme tu. Október 2018, ja sa snažím dostať nesedu zo stavu pomalej a opatrnej detskej chôdze do behu. Robím čo viem.

Treba z vecí, ktoré by sa dali spraviť vybrať tie, ktoré je potrebné spraviť a zariadiť, aby sa stali. A tomu podriadiť všetko. It’s simple, not easy.

(Kto vie, ako sa toto dobre preloží do slovenčiny? Lebo „Jednoduché, nie ľahké“ mi nepríde až tak úderné a výstižné…)

Znova píšem – mám o čom a chcem

Dávam si záväzok, že budem zverejňovať raz do týždňa článok. Lebo ma to baví a je to pre mňa dobré mentálne cvičenie. Ak to bude na niečo vám, ktorí to čítate, super.